Jiří Schmitzer sa narodil v Prahe 25. októbra 1949. Podľa vlastných slov
už na základnej škole mal katastrofálne výsledky a preto išiel na
elektrotechnickú priemyslovku cez učňovku, na ktorej sa rok učil za
zámočníka. "Mama veľmi múdro vybrala školu, na ktorú nikto nechcel ísť,"
hovorí s iróniou jemu vlastnou. Popri štúdiu na strednej škole hral
v rôznych pražských beatových kapelách a skladal piesne. Na Divadelnú
fakultu pražskej Akadémie múzických umení (DAMU) sa dostal až na druhý
pokus.
Hneď po skončení DAMU získal v roku 1974 svoj prvý angažmán v Činohernom
štúdiu v Ústi nad Labem. Do tohto súboru sa vrátil po pôsobení
v Armádnom umeleckom súbore, v ktorom absolvoval vojenskú službu
(1975-1976) a dvojročnom účinkovaní v divadle Ateliér. V roku 1985 ho
angažovalo legendárne Studio Ypsilon, ktoré bolo jeho domovskou scénou
takmer dvadsať rokov.
Ypsilonka sa v tom čase vyprofilovala na významnú alternatívnu scénu
s osobnostne silným súborom a Jiří Schmitzer sa zaradil medzi jeho
popredných členov. Zahral si napríklad v inscenácii Vosková figura,
ktorá bola ocenená Českým literárny fondom. Ďalej v hrách Horké to někdo
rád či Vše pro firmu.
Vďaka hereckému zázemiu rodičov mal Jiří Schmitzer od malička otvorenú
cestu aj do filmových a televíznych štúdií. Už ako štvorročný sa spolu
s matkou objavil v úplných začiatkoch Československej televízie. Prvú
skutočnú televíznu úlohu získal v seriáli Eliška a její rod (1966), za
prvú filmovú rolu sa považuje postava veršujúceho študenta vo filme
Takže ahoj (1970).
Väčšiu filmovú úlohu mu ponúkol režisér Oldřich Lipský v komédii Tři
chlapi na cestách (1973), či v legendárnom filme "Marečku, podejte mi
pero!" (1976), kde si Schmitzer so Sovákom zahrali postavy syna a otca.
Medzitým hral Schmitzer aj v seriáli Chalupáři (1975)
Titulná rola správcu pivovaru naňho čakala vo filme Jiřího Menzla
Postřižiny (1980). Ten istý režisér ho obsadil aj do filmov Slavnosti
sněženek (1983) a Vesničko má středisková (1986). Ďalšiu pôsobivú
postavu Bóžu stvárnil Schmitzer vo filme Dům pro dva (Miloš Zábranský,
1987). Nasledovali legendárni Černí baroni (Zdenek Sirový, 1992), či
film Báječná léta pod psa (Petr Nikolaev, 1997).
Veľkú úlohu Martina Kandu vytvoril Schimtzer v televíznom seriáli
Zdivočelá země (1997-2012). Za stvárnenie politického väzňa Jaroslava
Svobodu v psychologickej dráme Bumerang získal v roku 1997 Českého leva.
Túto prestížnu cenu dostal aj za úlohy v tragikomédii Kráska v
nesnázích (Jan Hřebejk, 2006) a v komornej dráme Jako nikdy (Zdeněk Tyc,
2013), v ktorej brilantne zahral zomierajúceho muža bojujúceho
s rakovinou. Zatiaľ posledný filmový hit, v ktorom si Jiří Schmitzer
zahral spolu s Ladislavom Mrkvičkom, sa dostal do kín tento rok pod
názvom Staříci.
So svojim otcom Jiřím Sovákom (1920-2000), ktorý sa pôvodne volal Jiří
Schmitzer (toto meno si zmenil počas nemeckej okupácie na česky znejúce
Sovák) sa postavil poslednýkrát pred kameru v divácky mimoriadne
úspešnej komédii "Marečku, podejte mi pero!".
Vzťahy medzi otcom a synom neboli zďaleka ideálne, pričom hlavným
dôvodom bol odchod otca od rodiny. Spory sa ešte viac vyostril v roku
1976, kedy 27-ročný Schmitzer spôsobil v opitosti dopravnú nehodu, pri
ktorej zomrel chodec. Došlo k nej práve počas nakrúcania tejto kultovej
komédie. Syna slávneho otca odsúdili na tri roky odňatia slobody – po
roku a pol ho z väzenia za dobré správanie prepustili. Priepasť medzi
otcom a synom sa nepodarilo nikdy premostiť. Jiří Schmitzer nakoniec
neprišiel svojmu otcovi, ktorý zomrel 6. februára 2000, ani na pohreb.
V súčasnosti sa Jiří Schmitzer venuje najmä vystupovaniu s gitarou a
spievaniu, o ktorom od mladosti tvrdil, že je jeho najobľúbenejším
koníčkom. "To je pre mňa najlepšie, tam som absolútne slobodný,"
zdôrazňuje. Milovníci jeho tvorby tvrdia, že jeho koncerty sú zaujímavé
aj preto, lebo na nich očakávane zaznie vždy niečo neočakávané.